Astrálny výlet do hlbín oceánu
Ovplyvňujú obsahy podvedomia alias subjektívny astrál astrálne cesty? Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že áno, a významne. Duch zvaný strach alebo predpojatosť vie počas astrálnej cesty s naším pôvodným zámerom riadne zatočiť. V mnohých prípadoch ide o nespracované emócie podvedomia a v ojedinelých o zásah nejakej astrálnej inteligencie. Pokiaľ démonickej, tak najpravdepodobnejšie sa jedná o spôsob, ako v cestovateľovi vybudiť strach a tak ho mať pod kontrolou a pokiaľ pozitívnej, zrejme pôjde o nejakú formu poučenia či vysporiadania sa so starými vzorcami myslenia.
•••
Odmalička ma fascinoval Vesmír ako aj podmorský svet, ktorý s Vesmírom si v mnohom podávajú ruky. Napokon, vždy, keď som sa s prístrojom potápal či už do hlbín jazier alebo mora, pripadal som si ako astronaut. Napokon tí sa na kozmické lety pod vodou aj skutočne pripravujú. Pri potápaní ma najviac fascinovali vraky a z nich azda najviac ten, ku ktorému sa podobne ako k mnohým iným bežným ponorom nedostaneme. Ide o Titanic, o ktorom už bolo nakrútených množstvo filmov ako hraných tak dokumentárnych. Keď som sa naučil ako tak astrálne cestovať, okrem návštev všelijakých astrálnych zákutí vrátane vesmírnych objektov ma veľmi lákalo dostať sa aj k tomuto mimochodom už veľmi dobre zdokumentovanom vraku. A tak som po tejto návšteve túžil, až sa takmer stala skutočnosťou. Prečo takmer?
Raz, keď sa mi exteriorizácia astrálneho tela podarila ako sa hovorí par excellence, v tej chvíli som si spomenul na cestu k Titaniku. Súradnice miesta som poznal a tak po opustení tela s astrálne hlasitým vykrikovaním Titanik! Titanik! som začal naberať na rýchlosti a s vetrom v tvári závratnou rýchlosťou mieril asi tým želaným smerom. No akonáhle som sa nad údajným miestom potopenia tej doby najväčšej parolode ocitol, prestal som si byť tým správnym miestom istý. Alebo to spôsobovala ponurá atmosféra, kedy more bolo rozbúrené a mraky všade navôkol, pričom som nevedel určiť či je po západe Slnka alebo pred jeho východom.
Na dno oceánu som sa ešte astrálne nepotápal, hoci z jazier a z plytčín mora som už za sebou nejaké tie skúsenosti mal. Ponurá situácia spôsobovala, že k ponoru som potreboval do krvi dostať riadnu dávku adrenalínu a nepomohlo mi ani uvedomenie si faktu, že ide „len“ o astrálnu projekciu.
V inom článku som už napísal, že „keby som sa vyprojektoval mentálne, všetko by sa to bolo odohrávalo menej vnemovo intenzívne podobne, ako to býva aj počas živého sna či sna lucidného. Síce aj tieto sny vedia byť adrenalínové, predovšetkým vtedy, ak si neuvedomujeme, že len snívame, no projekcia astrálna ako aj všetkým známy bežný fyzický život, ktorému hovoríme projekcia fyzická, sú čo do možnosti energetických interakcií omnoho zážitkovejšie.
POZNÁMKA: astrálna projekcia je od projekcie fyzickej na nerozpoznanie, pričom obyčajný sen, aj keď emocionálne zážitkovo veľmi silný, je oproti OOBE či astrálnej ceste len chudobným odvarom. Je to preto, lebo sen je o fenomén spoluúčasti materiálne orientovaného analytického ega, ktoré sa vždy astrálnej projekcie zúčastňuje, ochudobnený. Pokiaľ by to tak nebolo, o sen by neišlo. astrálnu cestu by sa nejednalo ale išlo by o len o povedzme živý sen, ktorý by sme považovali za dianie fyzické. Pri lucidnom sne sa už materiálnym egom síce upovedomujeme, ale stále ide len o fenomén spánkovej fázy REM, kedy prebiehajú sny a ktorý za určitých okolností môže byť odrazovým mostíkom k plne hodnotnej astrálnej cesty, ktorá prebieha v NON-REM fáze. Táto fáza, ako ukazuje aj vedecký výskum, sa vyskytuje ako u účastníka exteriorizácie astrálneho tela v spontánnom prevedení tak v jeho zámernom prevedení a to pri zachovaní si plného uvedomenia materiálne orientovanej, logickej mysle. Tá sa práve týmto prepojením s mysľou primárne orientovanej na transcendentálne (astrálne) roviny má možnosť dostať aj k obsahom podvedomia alebo dostáva možnosť nadviazať interakcie s našimi osobnosťami nadvedomia či dokonca s mysľou vyššieho Ja.
Sen je teda rovnako mimotelním zážitkom, len sa odohráva v kulisách a situáciách, ktorých tvorba vychádza predovšetkým z emocionálnych programov podvedomia a teda ide o viac-menej len subjektívnu astrálnu realitu naproti realite objektívnej, ktorej kulisy výtvory podvedomia ovplyvňujú len do tej miery, do akej astrálny cestovateľ nemá ovládnutú svoju emocionálnu myseľ. Ale pokračujme ďalej:
S obavami som sa teda vnoril do vĺn a akonáhle som pod sebou uvidel nekonečnú tmavošedomodrú hĺbku, rozhodol som sa, že sa pokúsim tuto masu prejsť čím najrýchlejšie až kým sa nedostanem na samé dno, kedy pri fyzickom potápaní ide o veľkú úľavu. Inšpiroval som sa dielom
Ponoriť sa k vraku Titanic astrálne ma okrem iného inšpirovala kniha od Petra Richelieu Putovanie duše. No u mňa to zrejme prebiehalo v oveľa viac fyzickom móde ako cestu na dno oceánu prezentuje Richelieu.
Spočiatku som mal entuziazmus, ale strach spôsobil, že som sa nikde do strán neobzeral a upaľoval smerom ku dnu ako o život. Ako som už spomenul, mojím palivom bola tvrdohlavosť a adrenalín. No po chvíli som zneistel, pretože podľa mojich „výpočtov“ by som mal byť už niekde u dna. Namiesto toho som všade naokolo videl len modrú čierňavu. Dno som však nevidel, hoci v skutočnosti mohlo byť už na dosah. Napadla ma myšlienka, že čo keď som cestou dole nechtiac zmenil smer a ku dnu idem nie dostatočne kolmo.
Toto som za veľký problém považoval aj v prístrojovom hlbinnom potápaní, kedy pri neutrálnom vyvážení, napríklad v kalnej vode alebo v hĺbke pri zníženej viditeľnosti, neviete, kde sa dno či hladina nachádza. Sú k tomu určité finty, napríklad sa snažíte uzrieť bubliny vydýchnutého vzduchu alebo vezmete niečo ťažké ako napríklad nôž a opatrne ho popúšťate z ruky tak, aby vám svojím naznačeným smeru pádu ukázal smer, kde sa dno nachádza. Mimochodom, tak som raz prišiel o drahý nôž a nič mi to nepomohlo, pretože som si nestihol všimnúť, ktorým smerom mi z ruky odletel. Toto všetko však platí, ak nemáte so sebou potápačský computer, ktorý vám všetky potrebné údaje ukazuje. Za mojej éry však také prístroje nejestvovali a pri potápaní sa len v astrálnom tele také niečo použiteľné ani nie je. Teda možné to je, ale túto tému tu pitvať nejdem.
Zostup dole som pozastavil a čuduj sa svete, cítil sa celkom vyrovnane, teda pokojne. Vznášal som sa v tmavej modrave pre istotu nečudujúc sa, že môžem „dýchať“ aby to náhodou neprestalo. Pri nazeraní okolo seba ma napadlo vyskúšať si cvičenie so živlom vody, keďže som v tej astrálnej podobe vody bol, predpokladal som, že práve tu by som sa cvičením mohol stretnúť so skutočnými živlovými bytosťami tak, ako túto možnosť opisuje František Bardon, hoci v mojom prípade by išlo o stretnutie nie na mentálnej ale na astrálnej úrovni a to spôsobom dýchania vody. Pomyslel som si, že mám k tomu výnimočné podmienky a tak som začal. Popri „dýchaní vody pórmi tela“ som sa pre istotu „nadychoval“ klasicky aj ústami.
Ďalšou zaujímavosťou bolo, že prevádzané Bardonové cvičenie prebiehalo rovnako, ako ho cvičievam vo fyzickom tele, teda aj keď som bol v tele astrálnom, živel vodu som do seba pórmi reálne dostať nevedel a cez ústa som si to urobiť pre istotu netrúfal. Teda aj v astrálnom tele som musel všetko len vizualizovať rovnako ako to robievam v bežnom tranze vo fyzickom tele. A vôbec, v skutočnosti toto nebola vhodná doba a zrejme ani prostredie pre živlové cvičenie.
Akonáhle som cvičenie vdychovania vody ukončil, z ničoho nič ma prepadol divný pocit neistoty a ponurá atmosféra sa do mojej mysle vrátila. Cítil som sa, akoby do mňa vchádzala ľadová okolitá voda. Tak nejak by vlastne malo prebiehať to cvičenie o ktoré som sa predtým usiloval. Situácia sa teda razom zmenila. Súbežne so saturáciou chladu začal do mňa vnikať strach aký ma občasne popadol pri prístrojovom potápaní sa v otvorenom mori, v jeho modrých hlbinách. A tak ako to bolo vo fyzickej realite, aj tu som sa začal znepokojene obzerať po okolí, že čo keď odniekiaľ niečo…
Astrálny zrak nie je jasnovidnosť a podobá sa skôr zraku fyzickému. Má síce určité špecifiká, ale podmienky pre schopnosť dobré videnie sú takmer identické.
A potom to prišlo: v diaľave, ak sa to tak dá nazvať, som uzrel akoby tieň, ktorý sa pohyboval, pričom jeho presné obrysy nebolo možné od okolia rozpoznať. Bolo to niečo tmavomodré na tmavomodrom pozadí. Sledujúc objekt ktorý sa ku mne evidentne blížil som si uvedomil, že sa ku mne blíži – asi žralok.
Bol som dosť paralyzovaný nato, aby som si napríklad uvedomil, že sa jedná „len“ o astrálnu realitu a že v podstate môžem utiecť. No v tom okamžiku ma strach presvedčil, že čo keď je to všetko fyzické? A tak som sa začal, akoby som to urobil v skutočnosti, pripravovať na stretnutie s ozaj veľkým žralokom. Naviac v polemike o tom, či to všetko náhodou nie je nejakým spôsobom fyzické ma podporoval aj fakt, že som sa neúspešne snažil o ochranný ohnivý kruh ako to robievam pri rituáloch alebo sa dať sa do svetelného vajíčka, no to všetko sa zrejme dialo len v mentálnej rovine a na astrálnu dopad nemalo. A žralokovi to podľa všetkého nijak neprekážalo, pretože naďalej krúžil okolo mňa pomaly sa približujúc. V podstate by som mal mať veľkú radosť z toho, že niečo také zažívam, pretože by sa mohlo jednať o silové zviera… no pokiaľ by sa mi niečo podobné stalo vo fyzickej realite, tiež by som žraloka pre istotu za silové zviera nepovažoval. Trvalo chvíľu než sa ozruta priblížila ku mne tak tesne, že som cítil hmýrenie vody, spôsobujúce jeho drsnou kožou. Správal som sa ako pri fyzickom potápaní a žraloka som jednak s obdivom a jednak paralyzovaný sledoval. Zatiaľ sa nezdalo, žeby chcel na mňa zaútočiť. V skutočnosti ma ignoroval akoby som tam ani nebol.
Je možné, že som na svojej astrálnej ceste do hlbín oceánu stretol skutočného fyzického žraloka, teda nie reálnu žraločiu bytosť a lá silové zviera a on ma preto ignoroval? Ja ako astrálne telo, duša, a on ako fyzický objekt, ktorému ako potrava poslúžiť nemôžem? Možné to je. Deje sa to úplne bežne, pokiaľ sa vyprojektujeme do astrálneho zrkadlenia časopriestorovej reality, teda do Astrálu, ktorý v časovom zmysle „tam a teraz“ kopíruje realitu fyzickú „tu a teraz“.
V okamžiku, akonáhle upadol stres, pokúsil som sa presvedčiť o tom, že som skutočne v plnohodnotnej projekcii (astrálnej, nie fyzickej) a teda sa pokúsil o rýchly štart nie smerom ku dnu, ale k hladine. Dôvodov k tomu som mal viacero. A tak som sa skutočne po malom úsilí začal tmavomodrou masou pohybovať, pričom som rýchlosť úniku opatrne zvyšoval. Ale cieľ mojej cesty som stále, ani po chvíli, nenachádzal. Bol som uväznený akoby v nekonečnu vodného sveta. Začal som nakrátko chaoticky meniť únikové smery až mi došlo, že v jednom smere musím zotrvať dostatočne dlho aby som cieľ dosiahol. Všimol som si, že pri udržiavaní nejakého zvoleného smeru okolitá modrava buď tmavla alebo sa zjasňovala. To mi napokon dopomohlo k pochopeniu toho, kde sa asi hladina nachádza a potlačilo by to obavy, že smerujem ku dnu.
Keď som konečne podľa uvedenej logiky určil ten správny smer a pred sebou konečne uzrel zjasňujúci sa horizont, pocítil som úľavu a radosť. Napriek tomu som sa k hladine dostať nemohol, čo bolo pre mňa silno frustrujúce a napadlo ma, že čo keď ten zjasňujúci sa horizont je niečím iným ako hladinou. Rozhodol som sa ale, že vydržím letieť tým smerom a budem po hladine pátrať aj keby čo bolo. Napokon, iné mi neostávalo. Spomenul som si, že v podstate keďže som skutočne v astrálnej projekcii, pokiaľ sa na hladinu nedostanem, môžem sa násilne cestu prerušiť tým, že si spomeniem na svoje hmotné telo a budem sa silno snažiť ocitnúť sa v ňom. No to by som neskôr ľutoval, že som takú skvelú projekciu predčasne ukončil a dostatočne si ju neužil.
K pomyselnej hladine som napokon letel dlho, až napokon som k nej dorazil ale pod riadne šikmým uhlom. Z pod hladiny som sa do ovzdušia vzniesol ako raketa vypustená z vojenskej ponorky a zamieril smerom domov, čo sa napokon rovnako ukázalo ako problematické, nakoľko som ako tá raketa síce letel, ale bez kompasu. A tak som musel v ovzduší hľadať svoj cieľ, pričom som podobne ako pod vodnou hladinou musel niekoľkokrát meniť smer. No rozdiel tu bol – bol som vo vzduchu vysoko nad búrkovými mrakmi a nie v hlbinách studených vôd oceánu. Napokon po niekoľkých pokusoch rozpoznať krajinu podo mnou mi postupne začalo dochádzať „palivo“ a začal sa prepadať do povedomia nič netušiaceho hmotného tela, ktoré ma riadne zrelaxované čakalo na pohovke. Po návrate som ešte dlho pociťoval efekt, ktorý som mával pri reálnom pobyte v morskej vode – bol som jej plne nasýtený a v ústach a dutinách som pociťoval jej slanú príchuť…
•••
V závere by som nerád polemizoval, o čo v tejto projekcii išlo. Nešlo o nič. Bola to jedna z možných astrálnych ciest, ktoré zažívajú mnohí, či už ide o verziu spontánnu alebo zámernú. Rovnako mohlo ísť o mix obsahov hlbokého podvedomia, uvoľnených spomienok na časy, kedy som sa prístrojovo potápal a kedy ma občasne pochytil strach vygenerovaný zrejme na základe pozretia série filmov Čeľuste (Jaws) a ktorý bol identický so strachom, ktorý som zažil aj v uvedenej astrálnej ceste. Môj pôvodný zámer dostať sa k Titaniku sa síce nekonal, no ešte všetkých astrálnych projekcií koniec, dúfam, nie je a možno, jedného času…
Prečítaj si aj:
Šamanská cesta za duchom Slnka
Učení mravenčího ducha
Astrálna exkurzia vo svojom byte
Astrálne cestovanie sefirami Stromu života
Astrálna cesta s Ekisike
Spánková paralýza – osobné zážitky




